Studi

Schroeder 1904, p. 317; Wilamowitz 1922, pp. 144-145; Lasserre 1955, pp. 29 e 49; Burton 1962, pp. 25-26 e 30; Köhnken 1971, pp. 122-123; Strauss Clay 1992, pp. 519-521; Gostoli 1993, p. 176; Angeli Bernardini 1995a, pp. 310 e 681; Gentili 1995a, pp. XXXVI-XXXIX; Gentili 1995b, p. 70; Gentili-Luisi 1995, pp. 15 ss.; Rispoli 2007, p. 80; West 2007 (1992), p. 318; Pöhlmann 2010-2011, pp. 279 e 282.

 

γέγραπται ᾠδὴ Μίδᾳ Ἀκραγαντίνῳ. Οὗτος ἐνίκησε τὴν κδʹ Πυθιάδα καὶ κεʹ· φασὶ δὲ αὐτὸν καὶ Παναθήναια νενικηκέναι. ἱστοροῦσι δέ τι ἴδιον σύμπτωμα συμβεβηκέναι περὶ τὸν αὐλητὴν τοῦτον· ἀγωνιζομένου γὰρ αὐτοῦ ἀνακλασθείσης τῆς γλωσσίδος ἀκουσίως καὶ προσκολληθείσης τῷ οὐρανίσκῳ, μόνοις τοῖς καλάμοις τρόπῳ σύριγγος αὐλῆσαι, τοὺς δὲ θεατὰς ξενισθέντας τῷ ἤχῳ τερφθῆναι, καὶ οὕτω νικῆσαι αὐτόν.

 

 

Traduzione

L’ode è scritta per Mida d’Agrigento. Costui vinse la 24esima e la 25esima Pitiade. Si dice che egli vinse anche alle Panatenee. Raccontano che riguardo a questo auleta avvenne uno strano fatto. Infatti mentre gareggiava, rottasi per puro caso l’imboccatura e incollatasi al palato, suonava alla maniera di una siringa per mezzo delle sole canne; gli spettatori, sorpresi dal suono,ne furono dilettati, così egli ottenne la vittoria.